To auto malo voči tým západnejším nejaké prednosti, ale negatív bolo podstatne viac, to je pravda. Najprv bol najväčším nedostatkom slabučký motor. To sa tak vžilo a akosi automaticky spájalo s týmto autom, že aj s novšími vozmi z TAZ-ky s tisícpäťstovkou a päťkvaltom každý jazdil 40 po meste a 60 mimo, aj keď sa s tým dalo jazdiť vcelku slušne a nebyť brzdou premávky. Druhým veľkým nedostatkom bola malá nosnosť a silne poddimenzovaný podvozok, hlavne zadná náprava. TAZ-ka vyvinula tuhú zadnú nápravu, skúšala sa na valníku, ale do výroby sa to pretlačiť nepodarilo. Posuvné dvere, zvýšená strecha, to všetko boli snahy o čo najdlhšie udržanie vo výrobe. Realizovalo sa len to, čo bolo lacné, na solídna vývoj peniaze neboli. Resp. ku koncu existencie sa nejaké našli, robil sa nový voz spolu s ukrajinským Záporžcom, jediný slovenský funkčný vzor je v bratislavskom múzeu dopravy. Ale fabriku dostal do pazúrov nechvalne známy Jozef Majský, alias Jožo Marhula, a všetko bolo v kýbli.