Marko: Budúcnosť ropy (=Svet bez ropy?)

V centre tejto témy by pre väčšinu svetovej verejnosti mohla stáť laická otázka: „Kedy sa minie ropa?“ Odpoveď na podobne formulovanú otázku ale neexistuje. Predovšetkým preto, že je postavená zle. Nepočíta totiž s faktom, že v realite nedôjde k náhlemu a úplnému vyčerpaniu ropných zásob. Tomuto stavu bude predchádzať bod, opisovaný ako ropný vrchol, po dosiahnutí ktorého začne ťažba ropy nezvratne klesať. Čas zostávajúci do úplného vyčerpania zásob „čierneho zlata“ tak bude závisieť nielen od schopnosti ľudstva oddialiť dosiahnutie spomenutého bodu, ale aj od prístupu spoločnosti a vývoja globálnej ekonomiky po jeho prelomení.

Rozumnejšie postavená otázka teda znie: „Kedy bude dosiahnutý vrchol ťažby ropy?“ Zaujímať by nás tiež malo, akou technológiou efektívne nahradíme spaľovacie motory pracujúce s fosílnymi palivami. Ale ani v prípade týchto dvoch otázok sa nehľadajú odpovede ľahko. V prvom prípade preto, že na exaktné určenie nejakého termínu vplýva viacero prírodných a technických faktorov, nehovoriac už o špecifických záujmoch ťažobných a rafinérskych firiem, obchodných spoločností, ako aj politických a mocenských záujmoch vlád. Odpoveď na druhú otázku je zas limitovaná súčasným stavom vedecko-technického poznania. Do tejto „rovnice“ tak ide dosadiť viacero premenných, ktoré nakoniec ovplyvnia výsledný termín. Na to aby sa dal vytvoriť čo najkomplexnejší a najobjektívnejší obraz o zostávajúcej dĺžke „ropného veku“ sa ale bude treba najprv vrátiť k teórii ropného vrcholu.

Teória ropného vrcholu

Teória ropného vrcholu má svoje korene v podobnom názore, ktorý v polovici 50. rokov vyslovil americký geológ Marion King Hubbert. Ten vychádzajúc z predpokladu, že ropa je neobnoviteľným fosílnym zdrojom sformuloval predpoklad, podľa ktorého je cyklus využitia každého ťažobného pola popísateľný gaussovou krivkou. V počiatočnej fáze je objem ťažby nízky, neskôr začne rapídne rásť až do kulminačného bodu, keď je vyčerpaná polovica obsahu pola. Poslednou fázou je pomalé, ale nezvratné znižovanie produkcie, vedúce k úplnému vyprázdneniu zásob ropy. V súvislosti s kulminačným bodom konkrétneho vrtu (alebo určitej oblasti) sa tak hovorí o tzv. Hubbertovom vrchole (Hubbert´s Peak). Podobný vývoj ako v regiónoch ale možno čakať aj v globálnej produkcií ropy. Ropným vrcholom (Peak Oil) je teda označovaný bod v čase, kedy celosvetová ťažba ropy dosiahne zlomu, po ktorom už bude nasledovať iba útlm. Ako už ale bolo spomenuté vyššie, určiť dobu kedy sa tak stane nie je jednoduché.

Bod zlomu

Teoretickým vodidlom k určeniu možného dátumu dosiahnutia ropného vrcholu je súčasný pomer medzi ročným objemom vyťažených a novoobjavených zásob. Podľa výročnej správy britského koncernu BP sa medziročne (2005-2006) podarilo nahradiť 31 miliárd vyťažených barelov ropy novými ložiskami z asi 97%. V celkovom objeme tak boli koncom roka 2006 nevyťažené zásoby na hranici 1,208 bilióna barelov (v roku 2005 cca 1,3 bilióna barelov). Medziročný pokles rezerv o 1 miliardu a dokonca ani (pravidelne sa opakujúca) strata niekoľkých percent v náhrade novými ložiskami ale ešte nemusí zákonite znamenať prelomenie ropného vrcholu. V tejto chvíli môže ísť stále iba o výkyvy spôsobené technologickými, alebo inými faktormi. Dobrým príkladom pre toto tvrdenie sú správy od najväčšieho svetového producenta ropy – Saudskej Arábie. Štátna ťažobná spoločnosť Saudi Aramco síce na jednu stranu priznáva, že mnoho starších významných lokalít prekročilo Hubbertov vrchol, ale využiteľné zásoby v krajine sa aj napriek tomu medziročne zväčšili o tri miliardy barelov. Ani ostatné časti sveta hlásiace aktuálny pokles rezerv (napríklad nórska časť Severného mora) ešte nemuseli definitívne dosiahnuť svoje limitné možnosti.

Na základe týchto faktov a predpokladov sa tak najvýznamnejší „hráči“ v ropnom priemysle pokúšajú pravidelne korigovať možný dátum dosiahnutia ropného vrcholu. Ale aj aktuálne odhady sa rôznia. Tak napríklad: Asociácia pre štúdium ropného a plynového vrcholu (ASPO) označuje ako dátum zlomu rok 2010. Analytici investičnej banky Merrill Lynch zas spomínajú rok 2015. Poradenská spoločnosť Wood Mackenzie predpovedá, že štáty mimo kartelu OPEC budú zvyšovať ťažbu do roku 2015, a celosvetová ťažba môže rásť ešte ďalších desať rokov. Podobný horizont ropného vrcholu (okolo 2020) udáva aj francúzska petrolejárska skupina Total. Naopak, Royal Dutch / Shell sa prikláňa k názoru, že celosvetový vrchol ťažby sa dosiahne najskôr (!) v roku 2025. Ešte optimistickejšia je vízia amerického ExxonMobile, ktorá tvrdí, že ropný vrchol je zatiaľ v nedohľadne. Ukazuje sa tak, že časové rozpätie v ktorom by mala kulminovať svetová ropná produkcia je pomerne široké. Potvrdzuje to aj správa úradu amerického Kongresu - Government Accountability Office, ktorá hovorí, že väčšina serióznych štúdií datuje dosiahnutie ropného vrcholu medzi súčasnosťou a rokom 2040.

Oil Peak: Backward

Podľa uvedeného rozvrhu teda teoreticky platí, že v období najbližších rokov (resp. desaťročí) by sa každý rok mali zásoby ropy udržiavať minimálne okolo hranice 1,2 – 1,3 bilióna barelov. Inak povedané, koncom každého ďalšieho roka by mali byť k dispozícií zásoby ropy na obdobie ďalších cca 40. rokov.

Tento predpoklad má však jednu veľkú slabinu. Počíta totiž s udržaním súčasnej dennej svetovej spotreby 82,4 mil. barelov. Podobné číslo je ale neudržateľné, pretože „hlad“ silnejúcich ekonomík Číny a Indie po rope má v posledných rokoch rastúcu tendenciu. U oboch krajín sa naviac v žiadnom prípade nedá počítať so zastavením nárastu spotreby. Práve naopak. Tá by mala ďalej stúpať, podporovaná aj silnejúcimi nárokmi ďalších (rozvojových) štátov. S takýmto scenárom počíta aj štúdia Svetovej banky, v ktorej sa hovorí o náraste spotreby do roku 2010 na 92 mil. barelov denne, a do roku 2030 až na hranicu 138,5 mil barelov denne. Uvedený vývoj sa samozrejme musí nepriaznivo odraziť na očakávanom termíne dosiahnutia ropného vrcholu. V rámci vyššie uvedeného časového intervalu tak treba počítať s odchýlkou, posúvajúcou „bod zlomu“ bližšie k súčasnosti.

Oil Peak: Forward

Aby to ale nebolo také jednoduché, okrem negatívneho faktoru zvýšenej spotreby existuje aj niekoľko pozitívnych premenných, ktoré môžu ropný vrchol na časovej osi posunúť nielen do pôvodného termínu, ale dokonca až zaň.

Prvým významným faktorom, ktorý dokáže oddialiť kulmináciu produkcie je lepšie využívanie stávajúcich nálezísk. V súčasnosti sa totiž z ropných polí ťaží iba asi 33% ropy, označovanej ako „sweet“ (resp. „light sweet“). Ide o tzv. ľahkú ropu, spravidla z vrchných častí nálezísk, pod ktorou sa nachádzajú zásoby ťažkej ropy. Tá, v dôsledku jednoduchšej dostupnosti vrchných vrstiev ostáva zatiaľ v prevažnej miere nedoknutá. Väčšina ťažobných a rafinérskych spoločností totiž zatiaľ pracuje s lacnejšími technológiami určenými pre prácu s ľahkou ropou. Jej cena ale neodvratne narastá a pod tlakom stenšujúcich sa zásob bude stále viac atakovať cenovú hranicu, pri ktorej sa zúčastneným stranám oplatí investovať aj do finančne a technologicky náročnejších zariadení na ťažbu a spracovanie ťažkej ropy. V rovnakom čase sa stane rentabilnou aj ťažba z menej konvenčných nálezísk, ako sú napríklad ropné piesky na pobreží Kanady.

Ďalšie nádeje sa vkladajú do objavenia nových lokalít s obrovskými ložiskami ropy. V tejto súvislosti sa spomína hlavne región bývalých sovietskych stredoázijských republík, kde sa rysuje možnosť nálezu ropných superpolí. Významné, zatiaľ neobjavené lokality sa pravdepodobne skrývajú aj v sibírskych oblastiach. A aktuálne „manévre“ Ruska, USA, Kanady, Dánska a Nórska na území Arktídy dávajú tušiť, že ani na dne Severného ľadového oceánu nemusí byť len tma a zima.

Oddialenie ropného vrcholu však nie je iba v rukách ťažobných a rafinérskych spoločností. Očakáva sa, že postupujúci technologický vývoj nebude mať vplyv len na dôslednejšie dobývanie ropného bohatstva, ale priebežne zlepší aj efektivitu jeho každodenného použitia. Významnú úlohu môžu zohrať i racionalizačné opatrenia v spotrebe ropných derivátov, či už ako súčasť štátnych energetických politík, alebo ako krok vynútený rastom cien ropy.

A nakoniec, bude to práve rastúca cena ropy, ktorá posúži ako regulačný faktor. Nech už pôjde o dôsledok hladania rovnovážneho stavu medzi zvyšujúcim sa dopytom a znižujúcou sa ponukou, alebo (v krajnom prípade) ako odozva na „ropné šoky“ podobné tým z rokov 1971-1973 a 1979-1982. Reakciou na tento extrémny vývoj totiž bolo nielen okamžité, ale aj dlhodobé zníženie spotreby ropy. A podobne by tomu bolo aj v blízkej budúcnosti. Ako hovorí model ropnej krízy, vypracovaný expertmi Medzinárodného menového fondu, krátkodobé zvýšenie ceny ropy na dvojnásobok by sa v roku 2030 prejavilo dennou spotrebou cca 130 mil. barelov denne, čo je o 8,5 mil. menej než u očakávaného (bezkonfliktného) vývoja.

Deň po tom...

Okrem datovania ropného vrcholu ostáva dnes otázkou aj reakcia sveta na túto udalosť. Z istotou možno povedať iba to, že v prvom období zníženej ťažby nebude odozva nijak dramatická, pretože zvyšujúca sa cena ropy bude korigovať dopyt. Rovnako je možné predpokladať aj čas, po aký by ľudstvo bolo schopné ťažiť fosílne zdroje aj po prelomení vrcholu. S prihliadnutím k faktu, že ropa sa ťaží od polovice 19. storočia a vrchol sa očakáva zhruba 150-200 rokov potom, triezve odhady hovoria teoreticky o ďalšej stovke rokov, po ktorú bude možné dobývať „čierne zlato“ z konvenčných ložísk. To je doba , ktorá pri súčasných technologických možnostiach ostáva do dosiahnutia pomeru 1:1 medzi energiou získanou z ropy a energiou vynaloženou na jej dobývanie. (Pozn.: Tento pomer efektivity, označovaný ako EROEI je v súčasnosti v rozpätí 3:1 až 10:1 podľa jednotlivých ložísk).

Zložitejšou otázkou je ale reakcia svetového spoločenstva a globálnej ekonomiky. Vrámci teórie ropného vrcholu bolo rozpracovaných viacero scenárov vývoja po jeho prelomení. Ten najpesimistickejší hovorí o katastrofálnom zrútení svetovej ekonomiky s dopadom na všetky oblasti ľudského života. Takto drastická vízia je ale nepravdepodobná, pretože súčasná závislosť na rope nie je vďaka alternatívnym technológiám absolútna. Aj keď ich aplikácia do života je pomalá, deje sa tak systematicky a desaťročia zostávajúce do citeľného nedostatku ropy dávajú priestor na ich ďalšie zdokonalenie a rozšírenie. Oveľa pravdepodobnejším vývojom tak bude tiahla ekonomická kríza, počas ktorej dôjde k istým zmenám v spoločnosti, súvisiacim s postupným nástupom nových energetických technológií. Uplatnenie nových energonosičov tak nakoniec bude vynúteným vývojom, napredovanie ktorého je v súčasnosti zanedbávané kvôli „pohodlnejšiemu“ ropnému hospodárstvu.

Pohľad do histórie ľudstva nám ale nedokazuje iba to, že civilizácia sa vždy dokázala prispôsobiť novým podmienkam, ale poskytuje nám aj dôkazy, svedčiace o tom, že s prelomením ropného vrcholu predsa len súvisí jedno reálne nebezpečenstvo. Stenčujúce sa zásoby ropy by totiž mohli privodiť aj scenár, v ktorom hlavnú úlohu hrá séria politických, alebo dokonca ozbrojených konfliktov. Za aktuálnu overtúru k podobnému vývoju možno považovať vojensko-politické angažovanie sa USA v Iraku, alebo reštrikčné zásahy venezuelského prezidenta Huga Cháveza v ťažobnom sektore.

Čo ak ropný vrchol vôbec neexistuje...

Dosiahnutie ropného vrcholu nie je v odbornej verejnosti uznávané bezvýhradne. Existujú viac alebo menej významné skupiny (a osoby), ktoré majú k tomuto názoru námietky. Najmocnejším je asi ropný kartel OPEC, ktorý teóriu ropného vrcholu neuznáva vôbec.

Veľmi silnú pozíciu majú aj zástancovia trhového riešenia ropného problému. Napríklad Julian Simon, člen inštitútu CATO (významný americký think-tank) vo svojej knihe Ultimate Resources tvrdí, že ropný vrchol nebude nikdy dosiahnutý, pretože ľudstvo v postupných krokoch zefektívňuje účinnosť technológií spaľujúcich ropné produkty, a priebežne ich nahradí alternatívnymi energetickými systémami. Prechod od ropy k jej nástupcom tak má byť plynulý a nemajú ho sprevádzať nijaké dramatické udalosti. Hlavným „motorom“ popísaného vývoja by mala byť cena, s postupným nárastom ktorej budú v jednotlivých oblastiach priemyslu nahrádzané ropné deriváty iným druhom paliva.

(Pol)cesta k pohonu budúcnosti

Julian Simon sa nemýli minimálne v prvej časti svojej úvahy. Ešte predtým ako budeme schopní nahradiť ropu inými energonosičmi, musíme sa sústrediť na zlepšovanie efektivity stávajúcich technológií. V automobilovom priemysle sa tak už deje v podobe zavádzania hybridných pohonných jednotiek. Tie sú v súčasnosti aplikované do praxe hlavne japonskými a americkými automobilkami, používajúcimi kombináciu spaľovacích agregátov a elektromotorov. U priekopníkov takéhoto riešenia v súčasnosti fungujú systémy na dvoch rozličných princípoch: ako tzv. „mild-hybridy“ použité napríklad v Honde Civic IMA, kde elektromotor pracuje súčasne so spaľovacím motorom (a spoločne tak „suplujú“ jeden výkonnejší agregát), alebo ako oddelené pohonné jednotky. V druhom prípade, reprezentovanom napríklad systémom Hybrid Synergy Drive Toyoty Prius ide o možnosť výberu medzi použitím spaľovacieho motoru, alebo elektromotoru (tzv. „strong hybrid“). Ten získava energiu z NiMH batérie dobíjanej hlavne rekuperáciou energie pri brzdení. Do konca roku 2010 sa na trhu objavia hybridy tretej generácie, ďalej zvyšujúce efektivitu prevádzky vďaka výkonnejším LiON batériám. O desať rokov neskôr by na vybraných svetových trhoch mali byť v štandardnej ponuke všetky modely áut v konvenčnom i hybridnom vyhotovení. Dovtedy by sa mohli zmierniť aj ich terajšie nevýhody: relatívne krátky dojazd v „elektrickom“ režime, a hlavne vysoké nadobúdacie a servisné náklady.

Okrem hybridných pohonov je však treba upriamiť pozornosť aj na samotné spaľovacie motory. Ich súčasná účinnosť je v prípade zážihových agregátov okolo 25 %, a v prípade vznetových cca do 40%. Významným krokom na ceste k zvýšeniu ich účinnosti môže byť koncept nového motoru DiesOtto , ktorý už za niekoľko týždňov predstaví na domácom autosalóne vo Frankfurte automobilka Mercedes-Benz. Ako už napovedá jeho názov, agregát spája prednosti zážihových motorov s účinnosťou vznetových. V expozícií značky by jeho budúce možnosti mal priblížiť concept technologického demonštrátora Mercedes-Benz F700. Pôjde o auto veľkosti dnešnej triedy S, vybavené preplňovaným štvorvalcom objemu 1,8 l s výkonom cca. 180 kW a spotrebou 6 litrov na 100 km. Sériovú výrobu podobných motorov môžeme podľa vyjadrenia automobilky očakávať v strednodobom horizonte.

Ak sú predchádzajúce dve technológie „hudbou“ blízkej budúcnosti, použitie automobilov poháňaných bioalkoholom je reálnou alternatívou k fosílnym palivám už dnes. Bežne je tomu tak napríklad v Brazílii, alebo časti USA, pričom úplné pokrytie palivovými stojanmi na 85%-ný etanol má Švédsko. Ostatné krajiny Európskej únie sa zatiaľ prikláňajú k menej radikálnemu riešeniu, ktorým je pridávanie biozložiek do fosílnych palív. Benzín je tak riedený bioliehom a nafta metylesterom repky olejnej.

Inou, aj keď menej kreatívnou možnosťou ako zabrániť nadmernému plytvaniu fosílnych palív je podpora verejnej dopravy. Významnejšie presmerovanie ľudí z pohodlia vlastných vozidiel do verejných dopravných systémov však prichádza v úvahu iba v prípade, ak táto forma poskytne cestujúcim dostatočne kvalitnú náhradu (vo všetkých smeroch) za prijateľnú cenu. Čo zrejme nebude možné bez zásahov vlád, či už formou štátnej podpornej politiky, alebo úpravou legislatívy.

Žiadne z vyššieuvedených zlepšení efektivity konvenčných technológií však definitívne nerieši otázku konca ropného veku. Sučasné hybridy stále počítajú s využitím spaľovacích motorov. Zlepšovanie účinnosti pohonných agregátov, ako i širšie uplatnenie verejnej dopravy sa aj napriek nesporným výhodám nezbavuje závislosti na rope už vôbec. A v prípade biopalív aj najoptimstickejší scenár použitia 100%-ného etanolu (E100) vytvára len iný typ závislosti na palive, ktoré nie je „bezodné“. Spoločným menovateľom všetkých uvedených zlepšení sú aj vyššie náklady na ich zavedenie do prevádzky, čo komplikuje ich plošné nasadenie hlavne v chudobnejších krajinách.

20??: A HydrogenEconomy Odyssey

Čo teda nahradí v súčasnosti používané ropné deriváty? V automobilovom priemysle sa dlhé roky verilo, že náhradou benzínu a nafty budú klasické elektromobily dobíjateľné cez batérie z verejnej siete. Váha batérií, ale hlavne akčný rádius auta a cena však nakoniec ukázali, že táto cesta je v súčasnosti slepou uličkou. Elektromotory ale môžu v budúcnosti hrať „prvé husle“ aj napriek tomu. Len zdroj ich pohonu sa zmení. Mali by ním byť palivové články pracujúce s vodíkovou technológiou.

Nástup vodíkovej éry sa pravdepodobne odohrá v dvoch fázach, kopírujúcich dva najvýznamnejšie smery súčasného vývoja. Prvou fázou bude medzistupeň k „čistému“ vodíkovému pohonu. Významným reprezentantom prechodného riešenia je automobilka BMW (s programom CleanEnergy), ktorá používa vodík ako palivo v upravených spaľovacích motoroch. Výhodou tohto riešenia je nielen možnosť využitia stávajúcej infraštruktúry čerpacích staníc, ale hlavne trikrát menší obsah exhalátov vo výfukových plynoch v porovnaní s fosílnymi palivami.

Konečným vývojovým cieľom je ale uplatnenie technológie palivových článkov, v ktorých sa štiepia molekuly vodíka a kyslíka, pričom výsledným produktom je elektrická energia. Tá by mala poháňať automobil prostredníctvom elektromotora (resp. série spolupracujúcich elektromotorov). Je tomu tak napríklad v prípade automobilu Honda FCX, ktorý by sa podľa slov predstaviteľov značky mal dostať do výroby už v budúcom desaťročí. Podobný systém pohonu používa aj druhá verzia tohtoročného konceptu skupiny General Motors – Chevrolet Volt . Technológia nazvaná E-Flex má byť priebežne modernizovaná, a jej ďalší vývojový stupeň sa predstaví na nadchádzajúcom frankfurtskom autosalóne v concepte značky Opel. Samozrejme, podobné vývojové projekty prebiehajú prakticky vo všetkých automobilových koncernoch. Využitie vodíka dokonca presahuje aj hranice problematiky automobilových pohonov, a pokrýva tak celé spektrum potrieb modernej civilizácie. Podobné vývojové programy tak prebiehajú napríklad aj v leteckom priemysle (Airbus), alebo v energetickom sektore.

Aj napriek tomu, že vodíková energia je ideálnou náhradou tej „ropnej“, jej masové nasadenie nemôžme očakávať skôr ako za polstoročie. V súčasnosti totiž táto technológia čelí niekoľkým závažným problémom. Prvým je produkcia vodíka, ktorý ako pohonné palivo treba vyrábať umelo. Možnými zdrojmi sú v súčasnosti hlavne biomasa, uhlie, a - znova ropa. V prípade ich použitia sa tak vraciame do „začarovaného kruhu“ využívania nerastného bohatstva. Nehovoriac už o tretinovo väčších nákladoch, než sú tie, potrebné na rafináciu ropy. Inou možnosťou je získavanie vodíka z vody, kde je ale viazaný s kyslíkom. Na to, aby bol vodík extrahovaný je však potrebné množstvo energie. Riešenie tohto problému sa ale už rysuje. Vo francúzskom meste Cadarach vzniká s medzinárodným prispením fúzny reaktor, schopný dodávať desaťkrát viac elektriny, než súčasné jadrové elektrárne.

Ďalším, zatiaľ nevyriešeným problémom vodíkových motorov sú materiály potrebné na ich konštrukciu. Konkrétne ide o platinu, v súvislosti s ktorou sa objavujú pochybnosti o je dostatočnom množstve, ako i cene. Vývojové snahy sa tak uberajú smerom k hľadaniu jej efektívnej a lacnejšej náhrady.

Aj po vyriešení predchádzajúcich dvoch problémov tu ale ostáva tretí, najväčší. Týka sa masového rozšírenia vodíkovej technológie. A to nielen z pohľadu ceny výrobných a podporných zariadení, ktorá dosahuje astronomických výšok (stavba fúzneho reaktora napríklad presahuje sumu potrebnú na výstavbu medzinárodnej orbitálnej stanice ISS), ale aj kvôli potrebe vybudovania infraštruktúry plniacich staníc. V tomto smere sa už síce aktivizujú spoločnosti Shell, alebo NorskHydro, ale stále ide iba o jednotlivé projekty (zväčša viazané na pilotné programy využitia vodíka vo verejnej doprave). Masové rozšírenie plniacich staníc by si ale v súčasnosti vyžiadalo náklady, ktoré si väčšina štátov nemôže dovoliť uhradiť. A to je z pohľadu efektivity zavedenia takto prevratnej technológie vážnou komplikáciou. Rozdeliť svet na rozvinuté štáty ktoré by si síce s ťažkosťami, ale predsa mohli dovoliť vybudovať sieť plniacich staníc (s potrebnou podpornou infraštruktúrou) a na tú časť, ktorá si to dovoliť nemôže, by pravdepodobne viedlo k sociálnej, politickej , ekonomickej, i technologickej katastrofe. Jedinou možnosťou je tak pozvoľný a dlhý prechod do vodíkovej éry, zakončený obdobím, kedy bude táto technológia tak dostupná, že bude môcť na celom svete nahradiť ropné hospodárstvo.

Aj keď od revolučnej zmeny pohonu delí svet ešte najmenej polstoročie, nádej na skrátenie tohto času predsa len existuje. Historická skúsenosť totiž dokazuje, že ľudstvo sa vždy dokázalo posúvať z nižšej „technologickej“ etapy do vyššej. A čas medzi nimi sa skracoval. Po miliónoch rokov lovcov a zberačov tak prišili storočia agrárnej éry. Po nej stovka rokov priemyselného rozvoja. A dnes, po niekoľkých desaťročiach informačného veku stojíme pred pomyselnými dverami, otvárajúcimi nám cestu k nanotechnológiám. Tie sa môžu ukázať ako rozhodujúci element pre rýchlejšie zbavenie sa závislosti na ropných produktoch.

A aj keby sa tak nestalo, pomerne dlhú cestu k palivovým článkom bude možné vyplniť inováciami stávajúcich technológií, súbežne s ponukou tých alternatívnych. Mimochodom, podobný vývoj v reálnej prítomnosti umožňuje veriť tomu, že prechod od ropy k iným energonosičom nemusí byť nijak zvlášť bolestivý.